Keď človek človeku nie je človekom

By | 17. júla 2016

Je štvrtok 17. marca 2016, 14:26. S priateľom v aute ideme do Trenčína. Prechádzame okolo SPŠ. Pozerám na ľudí na zástavke, zvyknem to robiť, či niekoho nepoznám. V mihu spozorujem niečo čierne ležať na zemi medzi desiatkami ľudí čakajúcich na spoje. Človek. V čiernej vetrovke. Vrátiť sa? Zastaviť na zástavke? Autobusári by trúbili až by sa im baterka vybila. Napadla ma rozumná myšlienka. Zavolám na Mestskú políciu, problém vyriešia, určite aj v súčinnosti zo zdravotnou službou. Stalo sa. Možno, tam už niekto volal. Nevolal, to by mi po skúsenostiach, boli povedali.

Na druhý deň som zavolal na Mestskú políciu, aby som zistil ako to dopadlo. Po otáľaní mi zavolali späť, poďakovali a oznámili, že k zranenému zavolali Rýchlu zdravotnú pomoc a tá ho odviezla. Viacej mi vraj nemôžu povedať. Tak verím, že to dobre dopadlo.

Tento článok nepíšem preto, aby ma niekto chválil, ďakoval, alebo aby som sa pochválil sám.

Zástavka pred SPŠ, z jednej či druhej strany a vlastne táto časť je veľmi frekventovaná. Ako v úvode píšem, bolo tam desiatky ľudí ako obyčajne o 14:30. Apelujem na Vás, ľudia, buďte ľudia. Sám by som mal problém postaviť sa za napadnutého, bál by som sa, ale nepomôcť zranenému, aspoň tak ako ja? Nie. Čo keby tam ležal niekto z Vašej rodiny? Hanbite sa ľudia zo zastávky pred SPŠ.

Pýtate sa prečo tento článok uverejňujem až teraz. Na svedomí to majú dve udalosti.

Prvá. Po par dňoch ma viezol iný môj priateľ. Viezli sme sa okolo lavičky na ktorej sedel človek, zrejme tiež nie „vo svojej koži“. Nezastavili sme, mal som výčitky svedomia. Presvedčil ma, že ho pozná a, že ma zavedie medzi takých a môžem ich zachraňovať. Myslím, že viete koho a v akom stave myslel. Pochopil som, ale červíček v hlave pracoval.

Druhá. 13. júla 2016 som bol v Trenčíne. Vracal som sa domov. Chcel som ísť z Trenčianskej autobusovej stanice. Čo čert nechcel na zemi ležala žena. Zasa som neváhal, zavolal Mestskú políciu. Pýtali sa ma či leží na tráve či betóne. Bolo mi to podozrivé, ale nech, po pár otázkach sľúbili, že sa na to pozrú. Obišiel som budovu pre istú potrebu a čo moje oči vidia. Dve panie si ju fotia na mobil. Nedalo mi to, zasiahol som a nastal rozhovor:

Ja: „Keby ste aspoň Políciu zavolali a nefotili si ju.“ Mysle som, že mi vynadajú. Nevynadali.

Oni: „My tu predávame v týchto stánkoch. Viete kto to je? Koľkokrát nám hnusne vynadala? Veď je napitá na šrot. Ba aj Políciu sme volali, aj dnes už nie jeden krát. Prišli pozreli a odišli. Aj teraz sme volali.“

„Ale je to človek.“ oponoval som.

„Pane“ oslovil ma chlap z metlou, asi upratoval okolie stánkov „choďte jej dať umelé dýchanie.“

Odpovedal som tak ako som povedal aj Mestskej polícii: „Ja jej nechcem ublížiť, neviem aké má problémy. Taktiež nemôžem seba poškodiť.“ Mám s tým skúsenosti keď som dával prvú pomoc pri epileptickom záchvate a pacient mam prekúsnutý jazyk a ja som sa bál nakazenia.

„Mne by ste tiež zavolal pomoc? Každý by sa na mňa vykašlal.“

„Prečo by som Vám nemal zavolať pomoc? Jasné, že by som zavolal.“

Sedím v autobuse smerom do Dubnice nad Váhom a vidím, prichádza štátna Polícia.

Nechám to s otvoreným koncom, že aj opitý je človek.

Zdieľajte...Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Email this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *