i-novinky.sk: Predstavte sa čitateľom http://i-novinky.sk/ (koľko máte rokov, aké je Vaše postihnutie, kedy sta k tomu prišli (od narodenia?):
Martin Minárik: Prajem dobrý deň, volám sa Martin Minárik. Narodil som sa v roku 1982 v Ilave, odkiaľ sme sa o rok na to odsťahovali, a už 33 rokov som hrdým Dubničanom. Keďže som sa narodil predčasne trpím detskou mozgovou obrnou. Vozík je mojimi nohami, moje svalstvo má spastické kŕče: („Spasticita je porucha nervového a svalového systému tela. Znamená to, že niektoré svaly sú neustále stiahnuté. Tieto svaly sú preto stuhnuté a napnuté. Táto porucha spôsobuje ťažkosti s chôdzou, úchopmi, pri dočahovaní a obliekaní. Ďalšími pohybmi rúk, dolných končatín, alebo celým telom v bežnom živote. Svaly strácajú svoju silu a pružnosť. Môže sa znižovať rozsah pohybu v niektorých kĺboch.“ poznámka i-novinky.sk). Obrna mi zasiahla ľavú polovicu tela. Najviac na ľavé oko vôbec nevidím. Z humorom dodávam, že som ako kyklop. Aj vďaka obetavosti rodičov aspoň akému takému cvičeniu dostupnému na tú dobu sa podarilo môj stav stabilizovať a napriek negativizmu lekárov je so mňa múdry plnohodnotný človek, ktorý miluje ľudí a život, ktorý by mal byť pre nás veľkým darom a naplnením našej existencie tu na zemi.
i-novinky.sk: Pravda je, že Vás dlho sledujem, videl som Vás v RTVS v Pošte pre Teba u Katky Brychtovej, pri zapaľovaní Adventnej sviečky, ale spoločne sa poznáme od Vašich 33. ročných narodenín. Urobili ste to vo veľkom štýle. Vôbec sa nepoddávate svojmu handicapu. Ako to robíte?
Martin Minárik: Áno, handicap nevnímam ako prekážku. Snažím sa byť aktívny. Do Pošty pre Teba som si vtedy pozval pani Máriu Baginovú. Je to dobrá žena s veľkým srdiečkom. Náš život pozostáva zo spomienok a pekne prežitých chvíľ. A keď prídu aj tie smutnejšie dni práve z nich čerpám novú energiu a silu. Je veľmi dôležité ako sme psychicky nastavení, ako dokážeme veci vnímať a následne pracovať na sebarealizácii. Vieme potom chápať, prispôsobiť sa a meniť aj okolie k lepšiemu. V roku 1997 som sa z Mokrohájskej, kde som študoval dostal aj osobne do Vatikánu k svätému otcovi Jánovi Pavlovi II. Je to veľká milosť aj obohatenie mojej duševnej stránky. V roku 2004 som bol zasa v Grécku na rehabilitačnom pobyte, čo mi tiež pomohlo. Oslava mojej 33-tky dopadla na výbornú. Ľudia si to so mnou užili a tu si človek uvedomí, čo sú priatelia a akú majú cenu. Sú pre nás soľou života… Vždy maj na pamäti: „Čo dáš Ty zo seba druhým, 100-násobok sa Ti vráti späť!“ Každá udalosť má nejaký zmysel a musíme ich prijať s pokorou. V tom je práve veľkosť našej osobnosti a sme tak zodpovední, vôbec nejde o to, ako veľkolepo veci robíme, ale čo nám zanechajú a aký je z nich pocit. Všetky veci robím zo svojho pocitu a dosť ma hnevá ľudská závisť a neprajnosť. Všetci máme rovnaké šance a možnosť. Vieme ich správne využiť? Alebo sa správame ako sebci a chceme myslieť len sami na seba? Pred tromi rokmi som si vymyslel okrem iného aj nástenný kalendár. Obohatený je rôznymi citátmi. Robím to predovšetkým pre svoj pocit a ľudia, ktorí si ho radi kúpia. aby mali príjemnú pamiatku. Nerobím to pre zisk. Cena 6 Eur s DPH sa rovná nákladom spojeným výlučne s celkovou výrobou kalendárov. Aj na rok 2017 bude kalendár. Takže, ak by ste mali záujem píšte na email: info@martinminarik.sk do 23. 12. 2016, aby k Vám stihol kalendár prísť.
i-novinky.sk: Veľké sková.
i-novinky.sk: Veľká pocta patrí aj Vášmu opatrovateľovi. Určite nemá ľahkú prácu. Predstavíte nám ho, a jeho činnosť s Vami?
Martin Minárik: Asistent je pre mňa kamarát a nenahraditeľný pomocník. Je mojimi rukami a nohami. Vo všeobecnosti práca s ľuďmi je náročná, ale ak sa z nej poslanie mení sa niečo osožné a zaujímavé pre obe strany. Peťko je u mňa už cez osem rokov. Prežili sme spolu až naozaj všeličo. Vnímam ho ako brata, po ktorom som vždy túžil. Aj občasné hádky patria k upevneniu a zoceleniu každého vzťahu. Učíme sa jeden od druhého, reálne pozeráme na hodnoty životné a nie sme vzájomnou prekážkou. Po smrti maminky mi do života prišiel človek, ktorý mi ju nikdy nenahradí, ale výrazne mi pomáha zjednodušuje mi život a viem, že sa môžem na neho spoľahnúť. A za všetko mu ĎAKUJEM a skláňam mu poklonu, ako aj všetkým, ktorí pomáhajú a starajú sa o druhých.
i-novinky.sk: Boríte sa so svojim problémom denne po cestách, necestách, chodníkoch, vstupoch do objektov. Čo Vám robí v tomto zmysle najväčšie problémy? Dostanete sa tam kam chcete?
Martin Minárik: Musím povedať, že dosť vecí sa zmenilo a mení. Civilizácia napreduje. Viac sa myslí na handicapovaných a nie sú vyčlenení zo spoločnosti. Nepozerá sa na nás ako na nepodarky, ktorých sa treba len zbaviť. Bezbariérové prístupy, doprava, no ešte stále máme čo doháňať. Mnohé staré budovy atď… Nemyslím, že vždy je to len o peniazoch! Často zlyhá ľudský faktor, ale ja chcem veriť, že pôjdeme stále iba k lepšiemu a minulosť necháme minulosťou. Aj tu je vidieť ako veľmi potrebujem asistenta a neviem si predstaviť bez neho.
i-novinky.sk: Určite zájdete na MsÚ, či MsZ, riešiť problémy Vás, rovnako handicapovaných. Ako Vás prijímajú? Riešia Vaše problémy? Alebo aspoň sa snažia ak je to v ich silách? Máte na niekoho ťažké srdce?
Martin Minárik: Tak Dubnica nad Váhom je moderné mesto. Mám pocit, že chcú a snažia sa riešiť naše problémy. Na úradoch pracujú vyškolený ľudia, ktorí vedia poradiť. Len nie vždy a všetko sa dá. My ľudia sme zvyknutý na komfort a deficitom je naša skromnosť. Mám výhodu, že som dosť komunikatívny a nedám sa odbiť. Raz sa mi stalo, že pani na jednom úrade sa nechcela so mnou baviť asi pre môj postih, ale potom si uvedomila, aj sa mi ospravedlnila za svoj postoj a priznala, že sa nezachovala ako „profík“. Napríklad som riešil chodník pri Lidli, poplatky mestu, virtuálny cintorín a mnohé iné.
i-novinky.sk: Dosť cestujete… Ako?
Martin Minárik: No snažím sa chodiť po výletoch, akciách a pod… Hlavne v letných dňoch, nakoľko v zime je to predsa len horšie. Rád sa vozím autom, ale milujem cestu autobusom aj vlakom, niektoré sú bezbariérové. Už som bol aj letecky BA a KE. Dáva mi to takú voľnosť a blažený pocit. Mám rád adrenalín, motivuje ma to k ďalším veciam, aby som si spĺňal svoje malé sny.
i-novinky.sk: Viem, že Vaša finančná situácia nie je ľahká. Ako s ňou zápasíte?
Martin Minárik: Kto má dnes ľahkú finančnú situáciu? Čo je veľa, či málo? Nie je tajomstvo, že môj dôchodok je mesačne 346 Eur. No zasa si poviem: sú ľudia, ktorí nemajú ani toľko. Musia a vedia z toho vyžiť. A materiálne bohatstvo mi nezaručí nikdy úspech. Lásky a šťastie sú zadarmo, len treba mať zdravé srdce a nebrať to, čo nám nepatrí. A táto problematika je plne v rukách tých, ktorých volíme. Keď nepôjdeme voliť nemáme žiadne právo sa na nič sťažovať. A zasa úprimne politici sú tiež len ľudia a majú svoje svedomie… a zodpovednosť nie je jednoduchá vec. Taký je môj pohľad.
i-novinky.sk: Bol by som rád, keby ste moju poslednú otázku nebral ako podceňovanie, výčitku, či závisť, ale Vy sa vôbec nesprávate akoby ste nemali nejaké problémy. Kde na to beriete energiu? Takýto životný postoj, toľko energie nemajú ani ľudia zdraví, či mladí ľudia. Ste veľký bojovník.
Martin Minárik: Som obyčajný chalan, ktorý má tiež svoje problémy. Snažím sa ich riešiť pozitívne a s chladnou hlavou. Som dosť citlivý, no postupom času a pozorovaním života som sa naučil veci vymedziť a tie, ktoré sa ma netýkajú si nepripúšťať, no zároveň vedieť pomôcť ak treba v rámci svojich možností. Energiu čerpám z hudby a svojich aktivít, ako aj s prírody a pozitívnych ľudí. Ak niekomu závidím, ubližujem len sám sebe! A tým sa ochudobním o svoju vlastnú vnútornú silu. A to ja nikdy nechcem! Za to vďačím rodičom a škole, ktorá mi tak veľa dala…
i-novinky.sk: Záverom Vám chcem zaželať veľa zdravia a zdaru v roku 2016 nech sa Vám darí viac ako v roku 2015.
Martin Minárik: Dovoľte aj Vy mne sa zo srdca poďakovať i-novinkám.sk za priestor a možnosť aby ma ľudia trochu spoznali, rovnako aj moje názory. Rád som vám odhalil kúsok svojho súkromia a želám hlavne veľa zdravíčka.