2016_12_05 Ochrana prírody

By | 4. decembra 2016

alfonz-liskaOchrana prírody, raz zatracovaná, raz vyzdvihovaná. Kde je vlastne pravda. Strana zelených sa akosi vytratila z politického neba. Teraz múti vodu vo svete, ale aj u nás Greenpeace.

Na túto tému som si pohovoril s dlhoročným ochrancom prírody, Slováčiskom ako repa, Alfonzom Líškom z Opatovej nad Váhom. Hneď na prvý pohľad ma zaujal nápis na jeho uniforme, že Ranger.

i-novinky: Moja prvá otázka pre www.i-novinky.sk prečo Ranger a nie Ochranca prírody?

Alfonz Liška: Pretože pôsobíme na Slovensku, musí to byť výrazne označené a pretože máme aj cudzinecký ruch musí tam byť aj to medzinárodne Ranger len s tým rozdielom, že sme už tak troška otrávený s tým „Rangerovským“, ktorý vykonáva funkciu policajta, ale tu sa jedná o pôsobisko ako pri ochrane prírody a nielen tej chránenej, ale aj voľne prístupnej, pretože ľudia si musia uvedomiť, že územie, či už sú to na úrovni malých genofondových plôch alebo štátnych prírodných rezervácií, národných prírodných rezervácií sú miestom, ktoré sú pre výskum a nie sú bežne prístupné z výnimkou tých rezervácií ktoré boli už v minulosti schválené, náučné chodníky, turistické chodníky s presným vymedzením ako sa majú ľudia správať pretože adrenalínové bláznovstvá veľmi radikálnym spôsobom vstupujú do tých najprísnejších zón.

i-novinky: V prvom rade by sme mali čitateľom objasniť práva a povinnosti ochrancu prírody.

Alfonz Liška: Som presvedčení že väčšina obyvateľov Slovenska ktorý si hovoria, že sú milovníci prírody nevie, že ochranca prírody, Ranger, má štatút verejného činiteľa tak isto ako Policajt, to znamená, že nie je možné ho urážať gestami a to nehovorím už postrkovaní alebo nejakým útokom. Ranger má právo používať na úctu voči zákonom SR donucovacie prostriedky všetkých tých ktoré používajú aj Policajti.

i-novinky: Čo vykonávate, konkrétne vy na poli ochrany prírody?

Alfonz Liška: Každý ochranca prírody, resp. Ranger má zverené chránené územie, rezerváciu rôznych kategórií kde vykonáva takzvaný monitoring, musí sledovať, takže nie je to o ukladaní pokút, to je až na samom konci tej činnosti, proste monitorovať, neustále sledovať všetku tú biocenózu, celé to rastlinné spoločenstvo a sledovať, žiaľ, aj tie negatívne vplyvy, takže musí robiť fotografickú dokumentáciu, filmovanie a písať a písať a písať aby sa v prípade, že budú pod veľkým tlakom niektoré chránené územia decimované, skracované, aby sa mohlo povedať: pozor toto nemôžeme pripustiť pretože na tomto území rastú vzácne rastliny alebo živočíchy ktorých už nie je veľa pretože si musia ľudia uvedomiť že všetka krása sa do botanických a zoologických záhrad nezmestí, príroda nám zomiera pred očami ale tým, že máme ľudí ktorí sú viac naklonený pre športové zápolenia pobyt v prírode končí opekačkami a rôznymi a adrenalínovými bláznovstvami a často sa stáva, že ľudia povedia: čo tí ochrancovia prírody nám budú zakazovať veď je demokracia, ale úcta voči zákonom SR je hlavne o pravidlách slušnosti, v opačnom prípade je to anarchia.

i-novinky: Čo vás teší a čo Vás „omína“ pri starostlivosti o prírodu a ako je to v zahraničí, viem, že aj tam chodíte na skusy?

Alfonz Liška: Som iba pár hodín na Slovensku (je 29.11.2015 večer. Poznámka redaktora) a veľmi ma teší že pri niekoľko hodinovej prestávke na území Rakúska, v tých krajoch kde sú lyžiarske strediská a je tých lyžiarskych stredísk ďaleko viac, ako u nás, sú vypracované predpisy na ich využívané. Ľudia si vedia tú prírodu oveľa viac vážiť, ale nemusím ísť ani do Álp, stačí keď sa prejdeme po dedinách a mestách hneď za hranicami je ukážková čistota. Naši ľudia sa sťažujú že nemáme vo väčších mestách veľké množstvo odpadkových košov. V Rakúsku sú natoľko uvedomelí, že pokiaľ nevidia ten kôš, drobné odpadky  od cigariet, krabičiek, ohorkov a podobne jednoducho nefajčia alebo to držia v kabelke, vo vrecku a potom to vyhodia a nie ako u nás, vidíme na staniciach, nástupištiach veľké množstvo odpadkov, hlavne po fajčiaroch a tak isto keď sa  organizuje nejaký turistický pochod, žiaľ, sprievodným znakom je, že organizátori sa zaviažu, že oni odpadky pozbierajú, ale nie je to pravidlo. Nie je to paralela, že by tá úcta voči zákonom prírody samozrejme aj zákonom o ochrane prírody boli rovnaké, respektíve tá úcta bola rovnaká v Rakúsku a u nás. U nás sme veľmi pozadu, je to niekedy až na hranici arogantnosti a primitívnosti, že nesprávame sa k tej zomierajúcej prírode úctivo.

i-novinky: Vodíte našu mládež po horách. Teda naša mládež a ochrana prírody?

Alfonz Liška: No žiaľ, máme tu Saganomániu, tie športové zápolenia, ktoré často končia agresívnym zápolením a sú aj požiadavky na vychádzky do prírody, ale tam si už často pedagógovia akoby uzurpovali právo, že oni chcú opekať, že oni chcú to i ono, takže tá výchova k ochrane prírody začína tou výchovou, že sa musia správať ako v chráme – stíšiť sa – a koho to nebaví, tak proste nebyť vandalom, aspoň sa nechať opíjať tou krásou pohľadmi, ale tie deti to musí niekto naučiť a to je nesmierne dôležité. Žiaľ, keď rodič povie: a čo Ťa po ňom, to sú taký zelený hlupáci. Je to smutné a tie deti sú potom navigované, sú takto nakazené tým, že budú na ochrancov prírody ako sa hovorí, kydať, že si nebudú ctiť, nie ochrancov prírody, ale ani tú prírodu.

i-novinky: Teritoriálna rozloha ochrancov prírody. Ako je to? A aká je rozloha Vašej pôsobnosti a vôbec je?

Alfonz Liška: Je to podobné ako s Policajtmi, že policajt má svoje pôsobisko v niektorom meste, dedine a tak ďalej a v prípade neúcty voči zákonom má právo a povinnosť, občiansku povinnosť, zasiahnuť kdekoľvek na Slovensku. Je to aj u toho ochrancu prírody Rangera, že má zverené chránené územie, niektorí majú viac, niektorí menej, podľa toho ako sú odborne spôsobilý a tam ako sa vraví „skladajú účty“ čo všetko sa v tej prírode deje, musí to zaznamenávať, proste tá inventarizácia sa priebežne robí. Takže je veľmi dôležité, aby si ľudia uvedomili aké percento chránených území má Slovensko, lebo máme Národné parky, ktorých je deväť, sú chránené krajinné oblasti, ale v Národnom parku aj v chránenej krajinnej oblasti alebo v areáli sú genofondové plochy, alebo tie najprísnejšie Národné prírodné rezervácie s piatym stupňom ochrany, alebo zóna  A kde je vstup zakázaný je toho málo a je tam režim veľmi prísny sledovaný, nemám to spočítané, je to pomerne veľké územie, ale niekedy mám taký pocit, že by som mal v lete spať iba pár minút, aby som to stíhal sledovať, aby to nebolo tak, že my vyháňame ľudí z lesa, z prírody, ale niekedy je ozaj potrebné ľudí takýmto spôsobom potrestať: neviete sa správať, odchod, nemáte  tu čo robiť, pretože znova opakujem, tá príroda zomiera pred našimi očami. Nielen ochrancovia prírody a Tí dobre naladený milovníci prírody si to uvedomujú, že hlavne v tých, v niektorých tých skupín pravidelne chodievajú do niektorých území a vidia ako sa to tam nivočí, že tam pribúdajú ohniská, odpadky a podobne.

i-novinky: Stále vo mne rezonuje kalamita vo Vysokých Tatrách a spor ochrancov prírody a Ministerstva pôdohospodárstva. Čo vy na to?

Alfonz Liška: Je to veľmi háklivá otázka. Zvyčajne sú proti ochrancom prírody rozpútavané rôzne vojny a kydá sa na ochrancov prírody. Žiaľ, lesníci zanedbali určité direktívy, povinnosti, ktoré im vyplývali pri správe lesov a to sa nám teraz vypomstilo, vzhľadom na to, že boli klimatické podmienky také, že dve i tri generácie lykožrúta sa premnožili lebo ľudia si myslia, že lykožrút zúri, decimuje smrekové porasty a nielen smrekové, ale aj limby a dokonca jedle, teda ihličnany v tých najprísnejších zónach, ale pozorný milovník prírody vidí, že tie lykožrútove kalamity sú aj v nižších polohách, môže to byť v Malých Karpatoch, Bielych  Karpatoch, v Strážovských vrchoch, proste všade kde sú smreky, pokiaľ sa zanedbá povinnosť pri správe lesov a začína to napr.: montážou feromonových lapačov, ktoré sa musia denne kontrolovať, aby sa zamedzilo, aby tieto zariadenia nenapadali rôzne chránené živočíchy, chrobáky entomológovia vedia prezradiť celý zoznam ktorý má byť vypustený, ktorý lesu neublíži a sú tzv. indiferentné. Takže je na škodu, že došlo až k takejto situácii až keď bola kalamita a keď si lesníci dupli a povedali si: musíme skladbu tých monokultúr smrekových zmeniť aby bola pestrosť. Nie všetky druhy rastú až do tých najvyšších polôh po pásmo kosodreviny, je to nížinné, stredné, horské, subalpínske, alpínske to sú tie aj zamrznuté doliny počas celého roka. Je nesmierne dôležité aby lesníci oveľa viac dbali o hygienu porastov a dôležité je si uvedomiť, že keď sa kydá na lesníkov, že ľudia nevedia, že štátne lesy majú v správe ani nie 50 % lesov. Žiaľ zvyšok je pod takým benevolentným správaním v komposesorátoch, hlavne urbariáty, súkromné lesy kde niekedy je to Ďaleko, ďaleko za hranicou zákona, že sa tie lesy drancujú a ľudia sú nevšímavý pretože majú rozum zatemnený rôznymi Smotánkovo-adrenalínovými bláznovstvami, ktoré vlastne ľudí otravujú zasycujú im mozog a pokiaľ by bola možnosť aby nejaký ochranca prírody porozprával, čo nás najviac trápi. Najväčšia chyba ako sme sa voči prírode prehrešili tak potrom povedia: tak zasa tu henten mudruje, proste nie sú ochotný počúvať, nieže by neboli schopný, nie sú ochotný počúvať. Stalo sa mi, že učiteľka pred prednáškou povedala: pane, ale dajte pozor, oni nevydržia 45 minút počúvať. Povedal som jej: vracal som sa nočnou hodinou po jednom meste a pretože moc tých vlakov nejde bol som nútený využiť čas že som prešiel niekoľko ulíc, že v bytoch na úrovni prízemia kde nemali zatiahnuté záclony som sledoval, že žiaci zo základnej školy, krátko pred pol nocou sledovali rôzne tipy filmov, od hororov, porna, proste filmy ktoré boli v minulosti označené  hviezdičkou a to sú filmy ktoré zasycujú rozum detí, ktoré sa potom v prírode nechcú správať tak ako je to vo vyspelých krajinách na úrovni. Pokiaľ vidia nejaké seriály o prírode, je ich síce poskromne, ale sú tak nádherné či už je to na úrovni burcovania „grinpisákov“, alebo rôznych, naozaj ochrancov prírody, tak ľudia povedia: v Amerike, v Kanade, v Austrálii, Afrike, Ázii, tam je hento, tam je to, to je nádherné, áno, ale aj my tu máme, ale akoby sme mali nejaké zváračské okuliare, ktoré iba minimum svetla pustia o tom čo máme aj doma.    Ak nemáme žiakov vychovávaných k ochrane prírody môže sa z neho stať úspešný staviteľ, developer, ale bude pod rúškom zisku tú prírodu, ornú pôdu nivočiť. Pozrime sa koľko priemyselných parkov vyrástlo na tej kvalitnej, najkvalitnejšej ornej pôde a toto sa nám vráti. Aj keby nás bolo 6 a pol milióna táto zem je nás schopná uživiť ale musíme pestovať potraviny ktoré my využijeme. Na Slovensku sme mali desať cukrovarov, dnes máme dva. EÚ nás tlačí aby sme polia na ktorých sa pastovala cukrová repa zdecimovali a dovážali cukor zo „západu“. S tým súvisí aj zamestnanosť. Funkcia farmárov tým klesne na hanebne nízku úroveň.

i-novinky: Čo by ste chceli odkázať jednotlivým ministerstvám. Čo máte na srdci?

Alfonz Liška: Ministerstvo je síce najvyššia ustanovizeň, ale záleží na každom lesníkovi, na každom obyvateľovi Slovenska aby sa k prírode správal rozumne ako vzdelaný človek, nie ako v prvotnopospolnej spoločnosti, ako človek ktorý nevie písať čítať. Vidíme filmy z celej planéty, ale aj o nivočení planéty.

i-novinky: Stala sa Vám aj nejaká nepríjemní udalosť pri Vašej činnosti?

Alfonz Liška: Je ich veľa, musím ich pretrpieť. Ako sa nadáva na policajtov, tak isto sú útoky na nás verbálne, ale aj fyzické, ale vieme, že bojujeme za túto krásnu Slovenskú krajinu. Radšej sa o útokoch nebudem šíriť.

i-novinky: Aby sme to vyvážili, príjemná udalosť?

Alfonz Liška: Vo mne rezonuje, tak ako keď sa brnkne na strunu, keď vidím na turistickej ceste, alebo na lesnom chodníku rodičov s dvomi či tromi deťmi. Moja debata začne: „Dobrý deň. Čo ste pekného videli? Ja som ochranca prírody“ a začnem skúšať tie deti, ako v škole a tam už vidím to zrkadlo, že Tý rodičia dbajú a upozorňujú tie deti: „Pozor nestúp tam, tam je slimák, tam je mravenisko, pozri tam je krásny vtáčik a podobne“ Deti sa usmievajú a tešia sa že stretli živého ochrancu prírody. Niekedy debatujeme aj desiatky minút a navzájom sa obohacujeme. Je to kniha z ktorej môžeme čítať. Slovensko má toľko krás a my si to neuvedomujeme, druhý nám závidia.

i-novinky: Čo hovoríte na agrofarmy a agroturistiku?

Alfonz Liška: Veľa sa o tom vraví, ale málo sa o to dbá. Aj ja som navštívil agrofarmy, kde za obed alebo pohostenie boli vysoké taxy, ktoré skôr odradia návštevníkov.

i-novinky: Chceli by ste ešte niečo dodať?

Alfonz Liška: Rád by som sa dozvedel, že či tie semienka čo zasievam medzi ľudí rôznych kategórií a rokov klíčia. Každú prednášku začínam: „Chcel by som byť milionár, chcel by som byť milionár aby som mohol postaviť nejakú ekofarmu, alebo nejakú ekozáhradu kde by sa všetci učili tým základom ktoré boli zanedbané, základom výchovy, základom úcty k prírode. V rakúsku som bol na takzvaných kreatívnych kurzoch kde deti, v jednej časti vaľkala cesto, robila bochníky, piekla, druhá robila papierové kalendáre, tretia skupinka bola krajčírska, v ďalšej vypaľovali do dreva rôzne nápisy ornamenty a tak ďalej. Cez sklo som sledoval pedagógov a rodičov, čo Tie ich detičky robia, ako ich to baví. Bolo to niečo fascinujúceho a preto by som chcel byť bohatý a postaviť velikánsky pavilón nie tak drahý ako futbalový alebo hokejový štadión. Z minimálnymi nákladmi aby deti odtiaľ išli rozradostené, rozprávali o tom čo všetko sa im podarilo. Deťom treba lásku k umeniu, prírode zaočkovať potom v budúcnosti sa nebudú náhliť aby vyskúšali drogy, alkohol alebo iné návykové, život zničujúce, ja by som to nazval zbrane hromadného ničenia či pochádzajú z východu, západu, severu či juhu.

Treba zlepšiť lesnú pedagogiku a hlavne výchovu k ochrane prírody, aby sme deti neučili sa hrať v prírode loptové hry pri vychádzkach. Na to sú vyhradené telocvične a ihriská, aby sme ten les, tú prírodu ako chrám, načúvať, otvoriť oči, fotiť, maľovať a stále prízvukovať, že tú prírodu nesmieme nechať nivočiť.

 Za www.i-novinky.sk za rozhovor poďakoval Robert Zvonár

Zdieľajte...Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Email this to someone

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *